Kto je tu Slovák?
Nový termín, nové miesta, nové motto. Namiesto tradičného septembra sa tento rok medzinárodný festival Divadelná Nitra konal už v júni, inscenácie sa dali vidieť aj v Bratislave a v Košiciach a aktuálny zastrešujúci podtitul „nové miesta“to ešte zvýraznil.
Festival nezabúda na Ukrajinu. Už po tretíkrát sprievodný program reflektoval vojnu za našimi hranicami. Tentoraz sa organizátori rozhodli ukotviť podujatie viac komunitne. Spolupracovali s organizáciou Comin pomáhajúcou utečencom žijúcim v Nitre, v snahe priniesť čo najautentickejšie svedectvo.
NOC A DEŇ PRE UKRAJINU
Bezprostredne po úvodnom predstavení hlavného programu malo publikum možnosť vidieť vystúpenie speváckej skupiny Makiv Cvit (Makový kvet), ktorú odídenci z Ukrajiny žijúci v Nitre sformovali počas vojny. Synagógou rezonovali ľudové piesne interpretované ľuďmi rozmanitých vekových kategórií. Ani zďaleka nešlo o opulentný koncert so živou hudbou, zvukový podklad znel z reproduktora, avšak intenzívnu energiu sa na publikum nepochybne podarilo preniesť. Dostatočným zážitkom sa stalo už len pozorovanie všade naokolo prítomného entuziazmu a úprimného nadšenia spevákov i divákov.
Nebola to povrchná pripomienka krvavého konfliktu za našimi hranicami, noc bola skutočne „pre Ukrajinu“. Stala sa priestorom autentickej prezentácie jej kultúry, ale i príležitosťou vzájomného stretnutia a spoločného prijímania ľudí, ktorí boli nútení krajinu opustiť. Večer skutočne patril im, tvorili i väčšinovú časť hľadiska. Niektorí si vystúpenie natáčali, iní komunikovali so známymi či rodinou cez videohovor. Mladá žena na stoličke za mnou si po celý čas pospevovala, pričom toto nasadenie u niektorých účastníkov pretrvalo i na ulici po vyjdení zo sály.
Na pomerne úspešnú prvú časť v nedeľu nadviazal obsiahlejší multižánrový Deň pre Ukrajinu. Pred synagógou mali ľudia možnosť kúpiť si rôzne domáce produkty, vnútri mohli ochutnávať sladkosti z ukrajinskej cukrárne. Akciu zahájilo premietanie najnovšieho – piateho dielu dokumentárneho cyklu režisérky Viery Dubačovej Tí, ktorí zostali, nakrúteného počas pravidelných návštev ukrajinských miest a dedín zasiahnutých vojnou. Mrazivo autentické príbehy ľudí, ktorí sa rozhodli zotrvať, rezonovali vo filme alarmujúco.
Ešte silnejším momentom sa stala nasledujúca diskusia s ukrajinskými utečencami pomenovaná Osudy, moderovaná autorkou filmu. Mnohých z účastníkov mohli diváci a diváčky vidieť spievať na koncerte predošlý deň. „Nechceli sme, aby Ukrajinci boli len atrakciou a aby podujatie spočívalo len v predvádzaní ich umeleckých prejavov. Zaujímali nás ľudské osudy, z čoho pramení názov diskusie,“vysvetlila riaditeľka festivalu a spoluorganizátorka podujatia Darina Kárová.
Utečenci žijúci na Slovensku dostali priestor vyrozprávať svoje príbehy, ocenili ho natoľko, že tlmočníčka takmer nestíhala prekladať. Ich slová boli plné bolesti, zároveň však plné vďaky voči ľuďom, ktorí im na Slovensku pomohli. Niektorí sa neubránili slzám. Hovorili o svojej ceste i o jej neočakávaných dôsledkoch na zdravotný či psychický stav. Zverstvá, ktoré bežný človek vidí iba odosobnene v správach, sa zhmotnili a nadobudli ľudské tváre.
Program zavŕšilo scénické čítanie diel ukrajinských dramatikov v podaní hercov Divadla Andreja Bagara – Petra Oszlíka, Vladeny Škovargovej a Andrey Szabovej. Zneli ukážky z databázy globálneho projektu prekladov a scénických čítaní ukrajinských autorov, vzniknutého z impulzu kritika Johna Freedmana v reakcii na ruskú agresiu v roku 2022. Oba vybrané texty formou denníkových záznamov poskytujú autentické pohľady na obdobie tesne po ruskej invázii. Sálou zneli slová Denníka prežitia civilného obyvateľa mesta vo vojnových podmienkach od Pavla Arieho a Slovníka emócií v čase vojny Oleny Astasievovej.
V projekcii sa premietali fotografie Arieho a Jána Husára, hovorené slovo prelínali zvuky zbraní a sirén.
KÝM TO BUDE POTREBNÉ
Deň pre Ukrajinu sa stal protikladom k veselej atmosfére Noci, ktorá mu predchádzala. Žiaľ, nielen v povahe programu, ale i v počte návštevníkov. Reakciou na úvodnú otázku „Kto je tu Slovák?“bol mizivý počet rúk. V synagóge zostalo počas posledného bodu programu málo ľudí a napriek tomu, že boli dramatické texty čítané v slovenčine, väčšinu publika tvorili Ukrajinci. Mnohí postupne odchádzali, čo im nemožno vyčítať. Veľa vypovedal pohľad na jednu zo speváčok v hľadisku, ktorá si za zvuku poplašných sirén znejúcich z reproduktora zakrývala uši.
V sále zostali tí, ktorí popisované udalosti prežili. Ľudia pre ktorých bola táto pasáž v prvom rade určená, sa nedostavili. Nechcú sa obklopovať negatívnymi podnetmi, i keď podporovať vzájomnosť či ľudskosť sa v aktuálnej situácii javí viac ako nevyhnutné.
Podľa riaditeľky festivalu sa aj vlani na programe zúčastnila takmer výlučne ukrajinská komunita. Pri rôznorodosti foriem, ktorú teraz ponúkali, však taký nízky záujem neočakávala. „Inscenované čítanie majú vidieť Slováci, Ukrajinci to nepotrebujú. Oni tam boli. Zapojili sme nitrianskych hercov, aj preto som si myslela, že by to mohlo byť príťažlivé pre mestské publikum,“povedala.
Napriek tomu však plánuje na Divadelnej Nitre ďalej robiť ukrajinský program, pretože neziskovky i Ukrajinci majú chuť zapájať a prezentovať svoju tvorbu a kultúru. „Umelec Mykola Kovalenko, ktorý tu mal výstavu v prvom ročníku série ukrajinských podujatí, povedal, že každý deň vojny namaľuje jeden plagát. Robí ich dodnes. My budeme tiež pokračovať, pokiaľ to bude potrebné,“skonštatovala riaditeľka festivalu.
Nechceli sme, aby Ukrajinci boli len atrakciou a aby program spočíval len v predvádzaní ich umeleckých prejavov. Zaujímali nás ľudské osudy.
Darina Kárová riaditeľka festivalu Divadelná Nitra