Ukrajina potrebuje totálnu západnú podporu. A Izrael tiež
Oba národy bojujú o svoju existenciu proti absolutistickým nepriateľom, no jeden je obeťou dvojakého metra
Toto je príbeh dvoch demokracií, z ktorých každá sa ocitla pod útokom zaprisahaného nepriateľa západnej civilizácie. Jedna leží vo východnej Európe, druhá na Blízkom východe. Jedna je obrovská, druhá maličká. Jedna má len 33 rokov, druhá existuje už trištvrte storočia. Jedna je relatívne chudobná, druhá celkom bohatá.
PODOBNOSTI A ROZDIEL
Obe demokracie nedávno zažili vraždy neozbrojených civilistov vrátane detí, brutálne zabíjanie, mučenie a unášanie zo strany nepriateľov. Obe posielajú svojich synov a dcéry, manželov, otcov a matky do krutých bitiek.
Obe demokracie zápasia s ekonomickými výzvami vojny: so zvýšenými výdavkami na obranné a útočné zbrane, zníženými príjmami zo zatvorených podnikov a prázdnych hotelov, s nevyhnutnými inflačnými tlakmi. Obe zápasia aj s politickým napätím súvisiacim s konfliktom, s obviňovaním, či sa vojne dalo vyhnúť alebo či by sa dalo bojovať ľahšie. A obe musia zvládať zložitú diplomaciu vojnových čias: musia nabádať alebo utešovať spojencov, žobrať alebo požičiavať si zbrane a peniaze, snažiť sa vyhnúť ďalším nepriateľom, snažiť sa vyhnúť neúnosným ústupkom výmenou za mier.
A predsa, napriek všetkým týmto podobnostiam, sa svet stavia k týmto dvom bojujúcim demokraciám úplne inak. Jednu chvália za hrdinstvo, druhú odsudzujú – dokonca formálne obviňujú z genocídy a etnických čistiek. Jednu povzbudzujú, aby bojovala o víťazstvo „tak dlho, ako to bude potrebné“, kým druhej sa dostáva rád, aby súhlasila s okamžitý prímerím pred dosiahnutím víťazstva. Ozbrojené sily jednej krajiny nemôžu urobiť nič zlé – tie druhé sú obvinené z „vojnových zločinov“.
No kým nikto v zahraničí nemôže povedať zlé slovo o ukrajinskom prezidentovi Volodymyrovi Zelenskom, nikto v zahraničí nemôže povedať dobré slovo o Benjaminovi Netanjahuovi, veteránovi na poste izraelského premiéra.
PREČO TEN ROZDIEL?
Po týždni strávenom najskôr v Nemecku, na každoročnej Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, a potom v Izraeli ma tieto rozdiely zarážajú ešte viac ako doteraz. Počas siedmich nabitých dní som sa stretol nielen s ukrajinskými a izraelskými politikmi a úradníkmi, ale aj s tamojšími
vojakmi a civilistami. Nespozoroval som, že by som s jednými sympatizoval viac ako s druhými; skôr som pociťoval takmer identický súcit: s mučivými dilemami tamojších lídrov, s hrdinstvom a sebaobetovaním „obyčajných“ľudí, ktorí sú v oboch prípadoch všetko, len nie obyčajní – napríklad vojenská lekárka, ktorú zajali a mučili v Mariupole, alebo mladý muž, ktorý 7. októbra robil, čo mohol, pre záchranu rodín pred hamasovským pustošením.
Ako môžeme vysvetliť skutočnosť, že Ukrajina je oslavovaná a Izrael preklínaný? Prečo v Mníchove neboli žiadni Rusi alebo ich podporovatelia z iných krajín, ktorí by ospravedlňovali vojnu ruského prezidenta Vladimira Putina proti Ukrajine, ale bol tam aspoň tucet zástupcov alebo zástancov Palestínčanov?
Je to preto, že nepriatelia Ukrajiny a Izraela sú nejakým spôsobom odlišní? To nemôže byť dôvod. Ruská federácia a Iránska islamská republika (sponzor Hamasu a skutočná existenčná hrozba Izraela), samozrejme, ani zďaleka nie sú totožné. V jednej žijú prevažne pravoslávni kresťania, v druhej hlavne šiitskí moslimovia. No v iných ohľadoch sú si Rusko a Irán podobné ako vajce vajcu.
Sú to falošné demokracie, ktoré organizujú falošné voľby. Sú to brutálne autokracie, v ktorých právny štát a ľudské práva nehrajú žiadnu rolu. Bez výčitiek zabíjajú svojich nepriateľov doma aj v zahraničí. Každý z nich predstavuje hrozby, ktoré siahajú ďaleko za Ukrajinu a Izrael.
KARIKATÚRA HISTÓRIE
Napriek tomu mám priateľov a príbuzných, ktorí sú kritickí voči Izraelu tak, ako by nikdy nenamietali proti Ukrajine. Poznám významného historika, ktorý každý deň vyjadruje svoju podporu Palestínčanom, i keď by radšej zomrel, než by podporoval ruské vojnové ciele na Ukrajine. Podľa neho majú Palestínčania spravodlivý cieľ. Svoju pôdu stratili v dôsledku vojenských víťazstiev Izraela v rokoch 1948 a 1967. Ich pokusy získať ju späť pomocou vojny, terorizmu a povstania zlyhali, ale to ich trápenie len zhoršuje.
Takéto postoje majú mimoriadny vplyv na milióny ľudí. Podľa môjho názoru však nie sú oveľa lepšie než argumenty, ktoré prezident Putin predložil Tuckerovi Carlsonovi v ich dnes už notoricky známom rozhovore. Pretože argument za palestínsku štátnosť spočíva na karikatúre histórie približne
Ako môžeme vysvetliť skutočnosť, že Ukrajina je oslavovaná a Izrael preklínaný? Prečo v Mníchove neboli žiadni Rusi alebo ich podporovatelia z iných krajín, ktorí by ospravedlňovali vojnu ruského prezidenta Vladimira Putina proti Ukrajine, ale bol tam aspoň tucet zástupcov alebo zástancov Palestínčanov?
rovnako ako argument proti ukrajinskej štátnosti. Označiť Izrael za „osadnícko-koloniálny“štát je rovnako absurdné ako tvrdiť, že Ukrajina je od roku 1654 ruská.
Pred tridsiatimi rokmi sa Izrael dohodol s Organizáciou pre oslobodenie Palestíny na založení palestínskej samosprávy – slovami premiéra Jicchaka Rabina „samostatnej palestínskej entity bez štátu“– podľa dohôd z Osla. Premiér Ehud Barak zašiel v Camp Davide v roku 2000 ešte ďalej, lenže vodca OOP Jásir Arafat odišiel od stola. Posilnili Palestínčania v nasledujúcich rokoch argumenty za svoju štátnosť? Nie. Palestínska samospráva je oxymoron. Palestínčania ňou opovrhujú tak, že nemá žiadnu autoritu. Veľká väčšina obyvateľov Gazy, nehovoriac o Palestínčanoch na Západnom brehu, uprednostňuje Hamas. A povaha Hamasu bola odhalená 7. októbra, čo by sa malo považovať za udalosť, ktorá Palestínčanov diskvalifikuje z nároku na samosprávu, nie ich na ňu oprávňuje.
Kontrast s Ukrajinou je markantný. Ukrajinci získali nezávislosť v roku 1991, keď sa zrútil Sovietsky zväz. Prvých 23 rokov ich samostatnosti nebolo povzbudivým príkladom. Krajina bola prešpikovaná korupciou a riadená oligarchami. Pred desiatimi rokmi, v roku 2014, sa na kyjivské námestie Majdan postavila nová generácia Ukrajincov a riskovala svoje životy, aby sa postavila proti prezidentovi Janukovyčovi, moskovskej bábke, a nakoniec ho vyhnala. Keď sa Putin v roku 2014 zmocnil Krymu a poslal svojich „zelených mužíkov“na Donbas, Ukrajinci bojovali. A keď o osem rokov neskôr vyslal ruskú koloniálnu armádu v plnej sile, opäť bojovali ako levy a zahnali útočníkov späť od brán Kyjiva a potom aj z Charkiva a Chersonu.
NIE JE TO LEN ČIERNE A BIELE
Návšteva Kyjiva a Jeruzalema vás zasiahne tým, ako hlboko sú si tieto starobylé a krásne mestá podobné. Obe sa v našej dobe znovuzrodili ako hlavné mestá slobodných národov, ktoré sú pripravené bojovať a v prípade potreby aj zomrieť za svoju slobodu. Všade vejú štátne vlajky, no keďže sú to demokratické národy, Ukrajinci a Izraelčania si vyhradzujú právo hádať sa medzi sebou.
No kým nikto v zahraničí nemôže povedať zlé slovo o ukrajinskom prezidentovi Volodymyrovi Zelenskom, nikto v zahraničí nemôže povedať dobré slovo o Benjaminovi Netanjahuovi, veteránovi na poste izraelského premiéra. V USA a Európe sa pravidelne pripomína pokračujúci proces s Netanjahuom za korupciu či jeho spoliehanie sa na extrémistické strany v koalícii. Netriviálny problém ukrajinskej korupcie je však zmietnutý zo stola ako vec, o ktorej hovoria Trumpovi stúpenci.
Na samotnej Ukrajine a v Izraeli je to iný príbeh. V Kyjive sa najmä od diskutabilného rozhodnutia nahradiť hlavného veliteľa množí kritika Zelenského za spôsob vedenia vojny. V Jeruzaleme som počul nielen hlučné protesty proti vláde, ale aj neoficiálne vyjadrenie úcty jedného z hlavných politických rivalov Netanjahuovým politickým schopnostiam.
BUĎ LÁSKA, ALEBO STRACH
Ostáva nám otázka: prečo to vyzerá ako dvojitý meter? Prečo uprednostňujeme boj Ukrajiny o prežitie ako nezávislej demokracie pred izraelským bojom? Jednou z možných odpovedí, ktorej sa v samotnom Izraeli všeobecne verí, je jednoducho to, že svet zostáva – tak ako od nepamäti – presýtený antisemitizmom. No antisemitizmus nie je dostatočným vysvetlením medzinárodnej izolácie Izraela. Rovnako dôležité je zarážajúce zlyhanie izraelskej verejnej diplomacie, PR a propagandy. V oblasti, kde Ukrajina exceluje, Izrael žalostne zlyháva. Myslím, že už chápem prečo.
Čiastočne je to, samozrejme, vec líderského štýlu. Machiavelli hovorí, že vládca musí byť buď milovaný, alebo sa ho ľudia majú báť. Bývalý komik Zelenskyj sa špecializuje na vyvolávanie lásky, kým bývalý výsadkár Netanjahu sa radšej spolieha na strach.
Okrem toho je Zelenskyj v porovnaní s Netanjahuom v politike stále nováčikom. Ukrajinský líder sa ešte len začína na trpkých lekciách učiť, že sa nemôže spoliehať ani na tých, čo mu sľubujú svoju lásku a podporu, ani keby to bolo „na tak dlho, ako bude potrebné“. Izraelský líder pochopil, že USA sú nestálym spojencom, už pred mnohými rokmi.
NEMILOVANÝ, NO NEPOROVNATEĽNÝ
Z nezaujatého pohľadu majú Izraelčania lepší argument než Ukrajinci. Kyjiv trvá na tom, že ak mu len USA a Európska únia dajú maximálne množstvo vojenských nástrojov, dokončia prácu a zaženú ruskú armádu späť k hraniciam z roku 1991, po čom sa môžu začať mierové rozhovory. Časový rámec je nejasný, ale určite to musia byť roky.
Izraelčania sú realistickejší. Hovoria: „Dajte nám ešte dva mesiace, aby sme zničili Hamas ako vojenskú a politickú silu v Gaze. Sme blízko víťazstva. A na rozdiel od tvrdení druhej strany sme to dosiahli s nižšími civilnými obeťami než v akejkoľvek porovnateľnej bitke o husto obývanú oblasť s nepriateľským obyvateľstvom a sieťou nepriateľských tunelov. Ale musíte nás nechať zničiť zvyšné prápory Hamasu v Rafahu, inak sa Hamas jednoducho obnoví. A po hrôzach zo 7. októbra to nemôžeme tolerovať.“
A krviprelievania mohlo byť naozaj oveľa viac. Netanjahu mohol poslúchnuť svojho ministra obrany Yoava Gallanta, ktorý po 7. októbri naliehal na preventívny útok na Hizballáh v Libanone. Blízky východ bol len kúsok od rozsiahlej regionálnej vojny, ktorej sa Washington tak obával. Ale
Netanjahu Gallanta prehlasoval. Treba zničiť Hamas, tvrdil, a potom rokovať. Pokračovať v rozhovoroch iniciovaných libanonskou vládou a podporovaných USA, aby prinútili Hizballáh stiahnuť svoje sily z libanonsko-izraelskej hranice. Obnoviť rokovania so Saudskou Arábiou, ktoré môžu viesť k zblíženiu s Izraelom a k obrannej zmluve s USA. A ak na tom bude svet trvať, zopakovať sa môže aj staré handrkovanie o palestínskom štáte.
Skutočný machiavellista Netanjahu nepokračuje v populárnom kurze. Kým niektorí Izraelčania súhlasia s vojenskými argumentmi za totálnu vojnu, iní chcú, aby urobil ústupky na záchranu zostávajúcich rukojemníkov, pretože mnohí sú stále nažive. Niektorí ho prirovnávajú k situácii Goldy Meirovej pred 50 rokmi, keď sa stal Izrael obeťou prekvapivého útoku naposledy. Aj ja som si myslel, že Netanjahu 7. októbra politicky skončil. Teraz nemôžem neobdivovať jeho umenie a ľstivosť.
V posledných rokoch si dával pozor, aby si neznepriatelil Rusko ani Čínu; namiesto nich sústredil všetku pozornosť na Irán a jeho klientov. Zdokonalil umenie vzdorovať USA v situácii, keď sa na ne naďalej spoliehal. Nikto, kto sa ho snaží nahradiť vo funkcii premiéra, nemôže nesúhlasiť s jeho tvrdením, že Irán je „chobotnica“, ktorej chápadlá najviac ohrozujú Izrael. Nikto nemôže dokázať, že dohoda so Saudmi je teraz nedosiahnuteľná. „Bibi“balansuje medzi svojimi zahraničnými a domácimi nepriateľmi, vyhýba sa a prediera sa z krízy do krízy nemilovaný, no neporovnateľný.
NECH ZVÍŤAZIA OBE DEMOKRACIE
Aj Izraelčania však potrebujú lásku. Aj oni boli obeťami agresie. Aj im hrozí zničenie, tak ako ich predkom holokaust. Pre mnohých Izraelčanov je trpkou iróniou, že práve Ukrajina, kde bolo počas druhej svetovej vojny zavraždených toľko Židov, sa stala obľúbenou spravodlivou vecou Západu, kým Izrael musí znášať odsúdenie na Medzinárodnom súdnom dvore i v Organizácii Spojených národov.
Paradox bude ešte väčší, keď sa – ako tuším – ukáže, že Izrael vedie vojnu šikovnejšie než Ukrajina. Hoci sú ťažkosti oboch krajín podobné, v skutočnosti je oveľa pravdepodobnejšie, že víťazstvo bude oslavovať skôr Izrael.
Ak by bolo v Mníchove o niečo viac machiavellistov, možno by sme zahodili dvojitý meter, podľa ktorého dnes posudzujeme dve demokracie vo vojne. Obe bojujú za západnú civilizáciu: jedna proti ruskému imperializmu, druhá proti islamizmu podporovanému Iránom. A mali by sme chcieť, aby vyhrali obe – nielen tá, ktorá má k víťazstvu ďalej.