Stretnú sa Carlson a Fučík v Moskve
O čo Carlsonovi ide? O peniaze a vplyv. Tým sa to však nekončí , minimálne jeho výzva na radikalizáciu sleduje politický cieľ
Na jeho youtubovom kanáli Tuckera Carlsona sú k dispozícii tri videá, v ktorých sa zveruje so svojimi pocitmi z Moskvy. V prvom videu sa Američan vyznáva z obdivu k moskovskému metru, v druhom a treťom, na sledovanie ktorých sa treba zaregistrovať, je paf z ruského supermarketu a navštívi „ruský McDonald“. Obdiv a nadšenie z Moskvy však zrejme nie sú tým podstatným.
Podľa Carlsona, ktorý sa vo svojom „rozhovore“Putina na nič komplikované či konfrontačné nespýtal, je medzi Ruskom, ako ho vykresľujú americké médiá, a skutočnosťou (teda tým, čo sám videl i nafilmoval) taký zásadný, že by sa Američania mali „radikalizovať“.
Tento moment si zasluhuje pozornosť, pretože Carlson rozhodne nie je prvým „novinárom“, ktorý chce údajnú ruskú (predtým sovietsku) realitu využiť na radikalizáciu vlastných spoluobčanov.
Poďme sa preto pozrieť na videá venované metru a supermarketu. Prečo len týmto dvom? Aby sme Carlsona a jeho výkon mohli porovnať. S kým? S nikým menším ako s Juliusom Fučíkom, autorom pozoruhodnej knihy reportáží zo ZSSR s názvom V krajine milovanej.
METRO, AKÉ SVET (NE)VIDEL
V predslove k vydaniu z roku 1950, ktoré vydal
Mier, tlačový podnik Zväzu bojovníkov za slobodu (sic!), stojí: „Čitatelia Juliusa Fučíka spoznali už z prvej jeho knihy o sovietskej krajine [V krajine, kde zajtra už znamená včera], ako neústupne si komunisti počínali v boji proti úplnej presile klamlivej propagandy vo vtedajšej Československej republike, ako nezanedbali nič, aby českému ľudu bolo plne vštepené pravdivé vedomie o zmysle existencie a o dejinnom poslaní prvého socialistického štátu […].“Je azda Tuckerovým cieľom niečo menšie? Posúďte sami.
Carlson svoj výlet do moskovského metra začal na parkovisku taxíkov pred mohutnou budovou Kyjevskej stanice v Moskve, pod ktorou sa nachádza aj stanica „Kyjevská“moskovského metra. Jedným z najlepších spôsobov, ako spoznať cudziu krajinu, vraj je, že si prezriete dopravnú infraštruktúru. Chcel sa preto pozrieť na to, ako stanica vyzerá dnes po sedemdesiatich rokoch od čias, keď ju dal Stalin postaviť. A to, čo potom Carlson videl, ho šokovalo. Nebol
Vozík však prestal byť dôležitý v okamihu, keď sa Carlson dostal dovnútra a mohol sa nechať ovplyvniť širokou ponukou potravín a následne aj ich cenou. Tá nízka cena… kvôli cenám potravín by sa Američania mali radikalizovať!
tam žiadny neporiadok, smrad a špina ako v Amerike. Žiadne grafity alebo krysy. Bol prekvapený perfektnou čistotou a oslnený nádherou mramoru a krištáľových lustrov.
Svojich divákov sa potom pýtal, ako je možné, že táto stanica je krajšia ako čokoľvek, čo existuje v USA. Ako to, že Rusko, krajina, o ktorej Američania počujú len to, že je to „benzínová pumpa s jadrovými zbraňami“, má také metro? To by americkí lídri mali vysvetliť! Nasleduje množstvo záberov na monumentálny interiér stanice, prichádzajúci a odchádzajúci vlak metra…
Carlson má nepochybne pravdu v tom, že stav dopravnej infraštruktúry v USA je slabý, ale aj tam nájdeme napríklad množstvo staníc, ktoré boli budované s cieľom ukázať bohatstvo Ameriky a jej technický pokrok.
Moskovské metro bolo budované s tým istým účelom. A nielen to. Väčšina staníc v centre mesta, ktorá vznikla v tridsiatych až päťdesiatych rokoch, bola budovaná tak, aby ich výzdoba plnila aj kultúrno-ideologickú úlohu. Výzdoba stanice „Kyjevská“bola zadaná s cieľom zobraziť „zjednotenie Ukrajiny s Ruskom“. Náhoda? Možno…
Mimochodom, keby si Carlson (aspoň) o moskovskom metre urobil riadnu prípravu, tak by vedel, že ho nepostavil Stalin, ale istý Lazar Mojsejevič Kaganovič, po ktorom sa celý systém metra v prvých dvadsiatich rokoch existencie (1935 – 1955) volal. Od roku 1955 doteraz nesie oficiálny názov „Moskovské metro V. I. Lenina“.
V deväťdesiatych rokoch sa síce objavili návrhy na vypustenie Leninovho mena, ale keďže sa Putinovo Rusko stávalo čoraz „konzervatívnejším“, trend sa otočil a zakladateľ boľševického štátu sa na všetky v metre už vypratané pozície vrátil.
ŠKODA, ŽE NEMAL YOUTUBE
V čase, keď stavbu „metropoliténu“riadil súdruh Kaganovič, v Moskve sa zdržiaval aj už spomínaný Fučík. A aký dojem v ňom vyvolalo? Najprv musel čitateľov informovať o tom, že sa Moskva rozrastá a má problém s dopravou. Vyrovnal sa s tým v článku „Kam sa ponáhľajú ľudia“(publikovaný 20. októbra v Rudom práve). „Čo na prvý pohľad odlišuje Sovietsky zväz od kapitalistických krajín? Čo musí spozorovať aj cudzinec, ktorého oči sa dotýkajú len povrchu vecí a dejov? […] vlak moskovskej elektrickej dráhy s tromi vagónmi, oknami vidíš telo na tele a na stúpadlách zadných plošín strapec ľudí […] tá fotografia neklame. Tak, áno, vyzerajú moskovské električky […] od tohto prekrvenia všetkých dopravných prostriedkov môže pomôcť len podzemná dráha […] Môžeš byť udivený, môžeš sa však tomuto nedostatku aj posmievať, ak sa
Carlson rozhodne nie je prvým „novinárom“, ktorý chce údajnú ruskú (predtým sovietsku) realitu využiť na radikalizáciu vlastných spoluobčanov.
neopýtaš: Prečo? Prečo všetky dopravné prostriedky nestačia potrebám moskovských občanov? […] Pretože sa ponáhľajú do práce […] Sovietsky zväz má 170 miliónov obyvateľov. A ani jedného nezamestnaného.”
Vlastnej výstavbe metra potom Fučík venoval sériu textov nazvanú „Stručné dejiny moskovského metra“. Vo štvrtej kapitole (boľševicky stručnej, ako uviedol sám autor) stojí, že v lete 1931 bol z iniciatívy súdruha Stalina daný príkaz na začatie prípravných prác. Čoskoro sa však ukázalo (kapitola piata), že geologické podmienky v Moskve sú zložité, a zahraniční znalci len krčili ramenami. „Súdruh Stalin sa však pozrel na geologickú mapu Moskvy, nepokrčil ramenami a povedal: Nie je taká pevnosť, ktorú by boľševici nemohli dobyť. Heslo, ktoré vyslovil, nebolo heslom hazardérskeho vojvodcu, ktorý je ochotný obetovať celú armádu, aby dosiahol svoj cieľ. Boľševici si vážia ľudský život tak, ako si ho nikto nevážil. Nedobývajú pevnosti obetovaním ľudí, ale tým, že ľudí robia silnými.“
Takíto silní ľudia potom v ďalších piatich kapitolách zdolajú všetky problémy, aby jedenásta kapitola opäť mohla byť boľševicky stručná: „Metro jest!“V dvanástej kapitole sa potom Fučík vysmeje západným novinárom i naivným čitateľom, aby všetko mohol ukončiť záverečnou, šťastnou trinástou kapitolou: „Prvého mája 1935 zahájilo moskovské Metro prevádzku.“Večná škoda, že Fučík nemal k dispozícii YouTube alebo TikTok.
GASTRONOM Č. 1
V druhom videu navštívil Carlson supermarket, z ktorého bol taktiež úplne paf. Na začiatku ho zaujali nákupné vozíky, ktoré zákazník môže použiť len vtedy, keď do zámku vloží mincu, vďaka čomu sa odpojí retiazka, ktorou je vozík spojený s tými ostatnými.
V Česku aj inde v Európe je to úplne bežné, rovnako ako takzvané travelátory, vďaka ktorým je možné s nákupnými vozíkmi jazdiť medzi poschodiami supermarketu. Pokiaľ to nikdy nevidel, je pochopiteľné, že ho to zaujalo. Dospieť k záveru, že to je možná odpoveď na problematiku bezdomovectva v USA, pretože tam v nákupných vozíkoch množstvo bezdomovcov preváža svoje krámy, však už chce riadnu dávku „kreativity“. Vozík však prestal byť dôležitý v okamihu, keď sa Carlson dostal dovnútra a mohol sa nechať ovplyvniť širokou ponukou potravín a následne aj ich cenou. Tá nízka cena… kvôli cenám potravín by sa Američania mali radikalizovať!
Čo o nákupe potravín písal v 30. rokoch súdruh Fučík? Venoval tomu sériu textov s názvom Moskovský Lippert po deviatich mesiacoch. Stojí tam: „Gastronom č. 1 nevznikol ako nejaká potemkinovská dedina (v krajine, o ktorej hladnom či aspoň kasárensky chudobnom živote napísali meštiaci celú literatúru). Nebol otvorený preto, aby v ňom boli vystavené všelijaké sovietske lahôdky na robenie chutí tým, ktorí na to majú […] bol otvorený preto, že nastáva doba, v ktorej si všetci pracujúci môžu dovoliť zahryznúť sa do ružového mäsa lososov, zapíjať ho znamenitým vínom a fajčiť, keď sa im zachce, výborné tabaky zo sovietskych subtrópov. Gastronom č. 1 bol otvorený ako kultúrny podnik, ako výchovný podnik. Učí široké masy spotrebiteľov kultúre jedla, kultúre chuti a učí sovietskych predavačov kultúre obchodu […] teraz, v prvých rokoch druhej päťročnice, keď už mizne nedostatok všetkého druhu tovaru, bola kultúrna úroveň sovietskych obchodov veľmi nízka. Obchody boli čisté, ale neboli upravené […] Sovietska vláda organizuje odstránenie nedostatkov nielen nariadeniami, ale aj praktickými príkladmi. Gastronom č. 1 nevyrástol teda len ako doklad nového dostatku potravín od chleba až po kaviár, ale ako príklad…“(Rudé právo, 11. augusta 1935).
U súdruha Fučíka možno mať istotu, že mu to politicky myslelo a že za svoju skutočnú vlasť považoval štát robotníkov a roľníkov, teda ZSSR. Ak by to tak nebolo, tak by zrejme skončil na popravisku ešte o niečo skôr, ako ho tam dostali nacisti. Nepochybne si tiež želal, aby aj v Československu došlo na diktatúru proletariátu. O čo však ide Carlsonovi? Nepochybne o peniaze a vplyv. Tým sa to však nekončí, pretože minimálne jeho výzva na „radikalizáciu“sleduje politický cieľ.
ZNEUŽÍVANIE SLOBODY SLOVA
Moderátor John Stewart túto linku vo svojom televíznom programe zdôraznil úplne jednoznačne. Zatiaľ čo počas studenej vojny bol „komunistický“ZSSR jasným a zrozumiteľným nepriateľom „kapitalistickej“Ameriky, dnes v USA prebieha boj medzi tzv. „woke“(na ľavici) a tzv. „unwoke“(na pravici). Podľa jeho názoru Carlson patrí k tým, ktorí Rusko a jeho „konzervatívneho“prezidenta používajú ako baranidlo proti svojim domácim protivníkom.
Skutočnosť, že je to zároveň diktátor s krvou na rukách, im pritom nepripadá až taká podstatná. Stewart to v závere svojho zúčtovania s Carlsonom glosoval slovami: „Naša sloboda je fajn, ale už ste niekedy videli nákupné vozíky v ruskom supermarkete?“
Krátko po Carlsonovom odchode prišla z Ruska správa o smrti Alexeja Navaľného, ktorý zomrel v ruskom väzení. Podľa New York Times Carlson jeho smrť komentoval nasledovne: „Je desivé, čo sa Navaľnému stalo. Celá tá vec je barbarská a príšerná. Žiadny slušný človek to nemôže obhajovať.“A v tom, podľa Stewarta, je Carlsonov problém. Vzhľadom na to, že sa Putina na nič problematického, a teda ani na Navaľného, neopýtal, hoci mohol a mal, môže sa len ťažko považovať za slušného človeka.
Carlson sa vôbec neobťažoval svojim divákom a priaznivcom dodať potrebný ekonomický, spoločenský a politický kontext života v Rusku. Buď o tom nič netuší, alebo mu to bolo úplne jedno, pretože sledoval úplne iné ciele a zámery.
Rovnako ako kedysi Fučík zneužíva dnes Carlson slobodu slova na to, aby presadzoval svoju agendu. Svojim čitateľom, divákom a poslucháčom ponúka len to, čo sami chcú, pričom kontext, ktorý by primitívnu, ale účinnú taktiku nabúral, zamlčí. V Rusku sa schyľuje k „prezidentským voľbám“. Rusi veľmi dobre vedia, že voliť nemôžu. Ide o jeden z mnohých politických rituálov, ktorého forma je prevzatá zo Západu a obsah je autenticky ruský, respektíve neosovietsky. Putin dosiahne grandiózne „volebné“víťazstvo, ktorým vzápätí Carlson a jeho podobní budú pred svojím publikom dokazovať silu jeho mandátu, ktorú dajú do kontrastu so slabosťou mandátov politikov na Západe. Preto je možno vhodné – už naposledy – dať slovo Fučíkovi:
„V Moskve… idú gazdiné k voľbám. Včera si videl voliť Červenú armádu. Predvčerom Elektrozavod a predtým pekárov z Chlebozavodu č. 1 a montérov z automobilky Stalina. To všetko chápeš jednoduchšie: robotníci, robotníčky, červenoarmejci – organizované sily diktatúry proletariátu. Ale tu, aha, idú k voľbám gazdiné, ženy ešte nezaradené do výroby […] to bude zaujímavé volebné zhromaždenie. Predseda volebnej komisie otvára schôdzu. ‚Na voľbu oprávnených 2289, prítomných 2193 – to je 96 percent. Môžem teda podľa ústavy a volebného poriadku predpokladať toto zhromaždenie za schopné vykonať voľby. Z nášho volebného obvodu sú zbavení volebného práva, teda aj možnosti zúčastniť sa tohto zhromaždenia, títo občania: … číta zoznam: žena bývalého dôstojníka cárskeho žandárstva, bývalá majiteľka nevestinca, bývalá obchodníčka a úžerníčka – celkom 14 ľudí.“Reportér píše do záznamníka: 14 ľudí starého režimu, zbavených volebného práva, proti 2300 ľuďom, ktorí majú volebné právo – hľa, sovietska demokracia, hľa, demokracia diktatúry proletariátu […] Predseda rajsovietu prednáša svoju správu a malí chlapci, pionieri, ktorých si matky so sebou priviedli na zhromaždenie, prinášajú k predsedníckemu stolu lístočky s príkazmi voličov novému sovietu. Viac ako 250 je tých lístočkov… Viac bdelosti pre záujmy diktatúry proletariátu a na ochranu našich vodcov – prikazujú voličky z celého domu č. 6 na Kasárenskom námestí. […] Zvýšiť výrobu nákladných áut […] V našom dome častejšie vykonávať kurzy pre gazdiné, najmä kurzy dejepisu […] na konci gazdiné spievajú Internacionálu.“(Rudé právo 30. 12. 1934).
Jediný podstatný rozdiel medzi dnešným Ruskom a vtedajším Sovietskym zväzom je, že Internacionála sa už dnes veľmi nespieva.