Šiškinovo Rusko

Bite vlastných, aby sa vás ostatní báli – to je staré ruské príslovie, ktoré Putin dôsledne napĺňa

Ruský demokrat končí tam, kde sa začína ukrajinská otázka,“povedal pred viac ako sto rokmi ukrajinský spisovateľ Volodymyr Vynnyčenko a jeho slová sa hodia aj na postoje Alexeja Navaľného. Jeho nacionalistická minulosť i stanovisko k otázke Krymu majú ďaleko k rešpektovaniu medzinárodného práva.

Ako opozičný politik mi je omnoho bližší Vladimir Kara-Murza – mimochodom takisto otrávený, zatknutý a odsúdený – ale Navaľnyj bol najvýraznejším symbolom ruskej opozície. Pri návrate do svojej vlasti, keď mu bolo jasné, že na slobode sa dlho neohreje, ukázal neobvyklý kus odvahy.

To, čo sa s Navaľným stalo, lepšie pochopíme po prečítaní esejí od ruského exilového spisovateľa Michaila Šiškina Moje Rusko: Vojna či mier? Nejde tu o nič osobné: Putin a Navaľnyj sú len postavy v hre o cárovi a neposlušnom poddanom. To sa iba imperiálny kolos zbavil jedného nepríjemného protivníka.

Žiadne protesty neprídu, rovnako, ako neprišli po zavraždení Borisa Nemcova. Ľudia v Rusku žijú v nevedomosti a strachu a nie sú pripravení bojovať za svoju dôstojnosť. Bite vlastných, aby sa vás ostatní báli – to je staré ruské príslovie, ktoré Putin dôsledne napĺňa.

Preto v krajine chýba občan. Stredná trieda už prakticky neexistuje, tí najlepší odišli za hranice a namiesto nich pribúdajú nevzdelaní pomocní robotníci z bývalých ázijských sovietskych republík. „Režim nepotrebuje bohatú, sebavedomú strednú vrstvu, naopak, najlepšími poddanými sú žobráci a chudáci, ktorí sú úplne závislí od štátnej almužny.“

Šiškinova kniha je plná historických zaujímavostí i presných postrehov, ktoré objasňujú súčasný stav v imperiálnom Rusku. Aj keď väčšinu textov z nej napísal ešte pre inváziou do Ukrajiny vo februári 2022, prináša veľmi jasné vysvetlenia, prečo je jeho rodná krajina hrozbou pre svet. „Jediným cieľom diktatúry je zachovať moc. Diktatúra má v 21. storočí len jedného prirodzeného nepriateľa – vlastný ľud… Spôsob, ako sa udržať pri moci, vedie cez vojnu, vojnu ako nekonečne prítomnú kulisu každodenného života,“píše Šiškin a pripomína Gerasimovovu doktrínu, podľa ktorej skutočná vojna je len záverečnou fázou hybridnej vojny.

Tá vedie k destabilizácii pomerov a vytvoreniu chaosu u nepriateľa, teda v Európe. Jej prostriedkami sú korupcia politikov, nové dezinformačné médiá, hoaxy na sociálnych sieťach, podporovanie nenávisti a rozoštvávanie spoločnosti.

Máločo z ruskej literatúry by sa u nás ako povinné čítanie hodilo viac. Je ako stvorená pre naše prostredie, obdivujúce pevnú ruku. Mohli by si v nej čítať naši súčasní ministri a väčšina poslancov. Ale počkať, ako sa práve oni dostali na svoje pozície? Čo hlásali, akým spôsobom a cez aké kanály? Aký charakter mali statusy, ktoré im priniesli popularitu?