Aký by mal byť svetový poriadok
Jednou z príčin globálneho neporiadku je aj narušenie vzťahov medzi západnými spojencami. Viditeľné formy to nabralo za Trumpa, ale príčiny tohto stavu boli aj na strane európskych spojencov
Pred týždňom sme na tomto mieste písali o tom, že USA sa silno podceňujú a že ich postavenie a sila vo svetovej ekonomike (ale aj vojenská sila) sa neznížili, ale, naopak, zvýšili. Zároveň sme si však povedali, že svet sa za ostatné desaťročia výrazne zmenil. Dnes si (najmä, ale nielen na základe článku Fareeda Zakariu pre Foreign Affairs) povieme viac práve o tejto zmene, ako aj o tom, čo by sa malo a dalo robiť, aby sa svet úplne nevymkol z pántov.
Ekonomicky, ale aj vojensky sú USA stále nespochybniteľným svetovým lídrom, pričom jedinou krajinou, ktorá sa im čiastočne v ostatných desaťročiach priblížila, je Čína. Aj tu však platí, že sa čoraz viac a čoraz viditeľnejšie prejavujú slabiny čínskej ekonomiky a jej slabé vyhliadky z hľadiska dobiehania či dokonca predbehnutia USA.
V prospech USA hrá demografia, nové technológie, doterajší náskok, ale predovšetkým slobodný a otvorený politický a ekonomický systém, ktorý je najväčšou zárukou ďalšieho rastu sily a konkurencieschopnosti. Aj tu však prichádzajú nové riziká a potenciálne hrozby, tou najbližšou budú tohtoročné americké prezidentské voľby.
Čína však ťahá za kratší koniec nielen z hľadiska ekonomického, ale aj vojenského a geopolitického. Čo je však ešte dôležitejšie, je spoločná ekonomická a vojenská sila USA a ich spojencov na strane jednej a Číny a jej spojencov na strane druhej.
SPOJENCOV USA JE VIAC
Kým koncom 50. rokov minulého storočia mali USA na svojej strane 12 západoeurópskych krajín, Kanadu, Austráliu, Nový Zéland, Japonsko a Turecko, tak dnes je svetové vojenské a politické spojenectvo na čele s USA (volajme ho Západ plus) omnoho početnejšie, ale aj omnoho silnejšie. Ide o viac ako päťdesiat krajín sveta, ktoré podporujú vojensky Ukrajinu a ktoré sa spolupodieľajú na globálnej ekonomike 60 percentami a na globálnych vojenských výdavkoch dokonca 65 percentami.
Naproti tomu Čína (ktorej podiel na svetovej ekonomike je cca 20 percent) má veľmi málo skutočných spojencov.
Jej jediným zmluvným partnerom je Severná Kórea a potom má ešte zopár neformálnych spojencov, ako je Rusko alebo Pakistan. V blízkom okolí Číny sa pritom nachádzajú ekonomicky aj vojensky silní partneri USA (Japonsko, Južná Kórea, Austrália, Filipíny), kým USA sú obklopené len dvoma oceánmi a spojencami. Napäté či prinajmenšom ostražité sú aj vzťahy Číny s Indiou a Vietnamom.
Prečo sa však potom unipolárny svetový poriadok riadený Spojenými štátmi a ich spojencami rozpadol a prečo dnes hovoríme skôr o svetovom neporiadku?
Dôvodov je viac. Jedným z nich je (okrem rastu Číny) aj nárast ekonomickej a vojenskej sily, ale aj sebavedomia a nacionalizmu v rýchlo sa rozvíjajúcich krajinách, ako je India, Indonézia, Brazília, Turecko či Saudská Arábia.
Samostatnou kapitolou je Putinom riadená premena Ruska na agresívnu vojenskú diktatúru, a to aj v dôsledku nečinnosti a naivity západných mocností. Výsledkom takejto politiky bolo vákuum, ktoré veľmi rýchlo vyplnili iné regionálne mocnosti, na Blízkom východe najmä Irán a vo východnej Európe zase Rusko (v Gruzínsku a na Ukrajine).
ZHORŠENÉ VZŤAHY
Jednou z dôležitých príčin dnešného globálneho neporiadku je aj narušenie jednoty a dobrých vzťahov medzi západnými spojencami. Viditeľné formy to nabralo počas prezidentovania Trumpa v rokoch 2016 – 2020, ale príčiny tohto stavu boli aj na strane európskych spojencov Ameriky.
USA majú veľa štrukturálnych výhod, ale robia aj chyby, ktoré tieto ich výhody znehodnocujú, alebo aspoň oslabujú. Zakaria veľmi výstižne píše, že práve tieto chyby sú hlavnou príčinou, prečo sa veľká sila nie vždy priamo premieta do rovnako veľkého vplyvu.
Tou prvou chybou je nedostatočná viera vo vlastné sily, ale aj v systém založený na otvorenej a férovej ekonomickej súťaži a na americkom líderstve v rámci globálneho presadzovania tohto systému. Nielen Trump, ale aj Biden vychádza z toho, že tento systém USA poškodzoval, čo nie je pravda, tvrdé dáta to popierajú. Dôsledkom takéhoto videnia je potom vysoká miera ochranárstva a protekcionizmu nielen vo forme vysokých ciel, ale aj otvoreného preferovania domácej výroby a spotreby pred dovozom.
USA pritom v minulosti presadzovali (niekedy aj veľmi asertívne), aby rozvojové krajiny svoje ekonomiky otvárali a liberalizovali, takže ich dnešný obrat nemôže pôsobiť inak ako pokrytecky. Veľká väčšina ekonómov sa pritom zhoduje, že je to nielen pokrytecká, ale aj hlúpa a škodlivá politika. Nielen pre USA, ale aj pre celý svet.
Nejde pritom len o ekonomické dôsledky. Povojnový medzinárodný finančný a ekonomický systém bol založený na tragickej historickej skúsenosti, ktorá bola dôsledkom agresívneho nacionalizmu a protekcionizmu a nerešpektovania medzinárodného práva.
Pri medzinárodnom práve ide, samozrejme, o viac, ako len o obchod a ekonomické vzťahy. Kľúčové miesto v nich musí zohrávať neakceptovateľnosť zmeny hraníc silou a tiež neakceptovateľnosť nevyprovokovanej vojenskej agresie. A práve tu v prípade Iraku USA tento princíp porušili. USA kritizujú Čínu za porušovanie Konvencie OSN o morskom práve pre jej akcie v Juhočínskom mori, ale USA túto konvenciu samy nikdy neratifikovali. Trump rozhodol o jednostrannom vystúpení z jadrovej dohody s Iránom a navyše prinútil spojencov pod hrozbami sekundárnych sankcií obmedziť obchod s touto krajinou.
Takéto a ďalšie podobné kroky vo svete nie sú prijímané s porozumením a prispievajú k nárastu antiamerikanizmu, alebo minimálne spôsobujú zbytočné pnutia a nedorozumenia aj medzi spojencami. Predovšetkým však prispievajú k novému globálnemu neporiadku.
Svet sa zmenil a mení a zmeniť a meniť sa musí aj svetový poriadok. Len by sa mal meniť tak, aby výsledkom bola zväčšujúca a nie zmenšujúca sa miera politickej a ekonomickej slobody, mieru, pokoja, prosperity a spravodlivosti. Ak však západné demokratické krajiny na čele s USA (Západ plus) nebudú schopné využiť svoju ekonomickú a vojenskú silu, nebudú spolupracovať a nevyhnú sa zbytočným chybám, tak riziko zhoršenia miery globálneho neporiadku nebude klesať, ale, naopak, bude rásť.
Najdôležitejším miestom, kde sa už takmer dva roky schopnosť Západu plus zvládnuť túto výzvu testuje, je Ukrajina. A Západ plus síce robí dosť preto, aby neprehrala, ale nie dosť preto, aby vyhrala. A akýkoľvek iný výsledok ako výhra Ukrajiny znamená výhru Ruska a prehru nielen Ukrajiny, ale aj novú a veľmi nebezpečnú úroveň svetového neporiadku.
Tou prvou chybou je nedostatočná viera vo vlastné sily, ale aj v systém založený na otvorenej a férovej ekonomickej súťaži a na americkom líderstve v rámci globálneho presadzovania tohto systému.