Ústup USA a rozdelenie Európy
Európski spojenci by mohli v prvom týždni vojny udrieť na Rusko pomocou špičkových zbraní, ale potom by im došla munícia. A potom by prišla na rad jadrová vojna alebo kapitulácia
Spolu s tým, ako sa zatvára americký bezpečnostný dáždnik, sa uvoľňuje aj disciplína, ktorá súvisí s americkým líderstvom. Deliace čiary v Európe sú čoraz hlbšie a nebezpečnejšie. Nejde totiž len o republikánov v americkom kongrese. Bidenove obavy z vyprovokovania Ruska znamenajú, že od začiatku vojny váha s dodávkami zbraní Ukrajine, a sú brzdou úsilia iných krajín. Tieto prekážky zvyšujú možnosť ukrajinského vojenského kolapsu už toto leto. To následne polarizuje európsku verejnú mienku a ukazuje, že naše predpoklady o európskej bezpečnosti sú nebezpečne zastarané.
NIE VRCHOL, ALE MOČIAR
Po rokoch, čo si svojou nepredvídateľnou veľkoleposťou odcudzoval frontové štáty, sa prezident Macron znovuzrodil ako ten najbojovnejší západoeurópsky líder, nadviazal na myšlienku rozmiestnenia jednotiek NATO na Ukrajine, podčiarkol nevyhnutnosť porážky Ruska a začal nové snahy o pomoc obliehanému Moldavsku. Minulý týždeň mal spoločnú tlačovú konferenciu so svojím českým náprotivkom, bývalým vysokopostaveným generálom z NATO Petrom Pavlom, a po východných hlavných mestách ponúka svoju podporu.
Jeho hostitelia však jemu ani Francúzsku stále neveria. Tvrdá pravičiarka Marine Le Pen napojená na Kremeľ má znepokojujúco veľkú šancu stať sa Macronovou nástupníčkou. Nateraz však východniari vítajú Macronove reči o búraní tabu i spôsob, akým zvyšuje tlak na Nemecko: najväčšiu krajinu Európy i jej najslabší článok.
Olaf Scholz, nemecký kancelár, je rukojemníkom mierovej frakcie v kolabujúcej SPD. Blokuje presun životne dôležitých rakiet dlhého doletu Taurus na Ukrajinu z prísnych legalistických dôvodov, ktoré sa tvária ako vyšší princíp. Nemecko je skrátka za „diplomaciu, nie granáty“, čo je podľa neho morálny vrchol, no vyzerá to skôr ako močiar.
Iní lídri sa ani neunúvajú baliť svoje názory do nabubreného jazyka. Nový slovenský premiér Robert Fico nenávidí Ukrajinu a prispôsobuje sa Rusku. Rovnako násilnícky maďarský premiér Viktor Orbán. Rakúsko pokračuje v nehanebnej politike umožňujúcej ruskú špionáž a rušenie sankcií. Pápež František, ktorý si nevšíma utrpenie Ukrajincov pod ruskou okupáciou, volá po „bielej zástave“. Či už z naivity, pozérstva, alebo cynizmu, okamžitú cenu zaplatia Ukrajinci v podobe desaťtisícov obetí: mŕtvych, zmrzačených, osirelých a ovdovených. Ak ruské víťazstvo potvrdí, že Putinova vojna mala zmysel, katastrofálne budú aj širšie dôsledky.
BRITSKÁ DILEMA
Pre pobaltské štáty, Poľsko a Fínsko je hrozba zo strany Ruska už existenčná. Pobaltské štáty budujú na svojich hraniciach bunkre. Fínsko môže mať v priebehu niekoľkých dní pripravených 300-tisíc vyškolených záložníkov a samo môže bojovať mesiac. To žiadna iná európska krajina nedokáže.
Pýcha sprevádzajúca blížiaci sa samit NATO vo Washingtone a 75. výročie vzniku Aliancie dáva nepriateľovi lákavý cieľ. Nové obranné plány Aliancie vypracované po minuloročnom samite vo Vilniuse predpokladajú 50 bojových brigád, lenže prinajlepšom ich je len 25. Bez amerických zásob a posíl je to ešte horšie. Je pravda, že európski spojenci by mohli v prvom týždni vojny udrieť na Rusko pomocou špičkových zbraní, ale potom by im došla munícia. A potom by prišla na rad jadrová vojna alebo kapitulácia.
Popri tom, ako sa prehlbuje rozdelenie kontinentu, narastá britská dilema. Do akej miery by sa Spojené kráľovstvo mohlo a malo pokúsiť vyplniť medzeru, ktorú po svojom stiahnutí sa zanechávajú USA? Dopĺňajú Briti snahy Francúzska alebo im konkurujú? Najpravdepodobnejším rámcom pre britské úsilie sú Spoločné expedičné sily, ktoré zahŕňajú aj vojakov z pobaltských, zo severských štátov a z Holandska. Okrem existujúcich vojenských a politických väzieb by bola ďalšou fázou koordinácia obstarávania a výroby v oblasti obrany: šlo by, povedzme, o veľký závod na výrobu munície v Lotyšsku vybudovaný na základe zmlúv so všetkými členmi Spoločných expedičných síl. Británia môže očakávať viac objednávok na high-tech rakety. Dánsko, Fínsko, Nórsko a Švédsko v zásade už spojili svoje vzdušné sily, ktoré majú vo výsledku viac (a modernejších) bojových lietadiel ako RAF.
DNES SME INDE
Európske predpoklady o Británii sú zastarané. Klamali sme NATO o svojej schopnosti postaviť armádnu divíziu. Nedokážeme to. Napriek rozpočtu na obranu vo výške 55 miliárd libier sa medzi našimi nafúknutými špeciálnymi jednotkami a naším škrípajúcim jadrovým odstrašujúcim arzenálom rozkladá pustatina skromných, predražených, zle udržiavaných a zastaraných súprav, preťaženého, rozčarovaného personálu a byrokratov, ktorí sa vyhýbajú riziku. Správa výboru, ktorého členmi sú traja bývalí ministri obrany a dvaja ďalší exministri, zdôraznila rozdiel vo výške 29 miliárd libier medzi plánmi a realitou v priebehu nasledujúcich desiatich rokov, čo je výsledok desaťročí nemastných-neslaných rozhodnutí. Výbor zdôraznil, že vládne sľuby o vyšších výdavkoch sú chabé. Zakonzervovanie jednej z našich lietadlových lodí bude len prvým z mnohých bolestivých krokov na ceste do reality.
Sotva sme začali budovať odolnosť voči najpravdepodobnejším formám útoku na našu infraštruktúru, počítače a myslenie. Predstavte si škaredý útok vo východnej Európe, ktorý prichádza koordinovane s kybernetickými útokmi, ktoré deaktivujú železnice, zmrazia počítače Národného zdravotného systému a zacielia na naše médiá, a to všetko by bolo spojené s búrkou dezinformácií. Išli by naši lídri do vojny, aby bránili spojencov? Podporila by ich verejnosť? Alebo by sme sa rozhodli nejako to vysedieť?
Aj keby sme chceli bojovať, museli by sme sa tam dostať. Veľkou obavou v štátoch v prvej línii je, že v kríze by Nemecko mohlo ustúpiť hrozbám z Ruska a zablokovať pohyb posíl smerom na východ (čo sa v skutočnosti nakrátko stalo na začiatku ukrajinskej vojny). Vtedy to Američania napravili, dnes sme však už inde.
Iní lídri sa ani neunúvajú baliť svoje názory do nabubreného jazyka. Nový slovenský premiér Robert Fico nenávidí Ukrajinu a prispôsobuje sa Rusku. Rovnako násilnícky maďarský premiér Viktor Orbán.