Zotneme mu hlavu aj s korunou
Pred 375 rokmi sa odohral jeden z najkontroverznejších momentov anglických dejín. V Londýne verejne popravili kráľa Karola I. Stuarta.
Bratislava – Poslednú noc veľa nespal, väčšinu prebdel v slzách. Anglický kráľ Karol I. si veľmi dobre uvedomuje, čo ho čaká, a neverí, že by ho niečo mohlo zachrániť. Všetko prehral a o pár hodín kat ukončí jeho pozemskú púť. Je apatický, ani jesť už nechce, až na naliehanie biskupa Williama Juxona, ktorý mu v posledných hodinách poskytoval duchovnú útechu, si dá pred obedom aspoň kúsok suchého chleba a vypije pohár červeného vína.
Je utorok 30. januára 1649, asi pol druhej popoludní. Priestranstvo pred Banqueting House je plné, ani mrazivé počasie nezabránilo Londýnčanom, aby sa prišli pozrieť na biedny koniec svojho panovníka, ktorý má byť aj koncom jednej éry. „Dajte mi, prosím, ešte jednu košeľu. Je tam chladno a nechcem sa triasť od zimy. Ľudia by si to mohli vysvetliť tak, že sa bojím smrti, a to nie je pravda,“hovorí kráľ dôstojníkovi, ktorý ho má odviesť na popravisko.
Pódium, na ktoré o chvíľu vstupuje, je obtiahnuté čiernym súknom a uprostred stojí nízky klát. Bude si musieť ľahnúť, aby naň mohol položiť hlavu. Potom panovníkov pohľad zamieri k davu. Preblesne mu hlavou, že by mal svojim poddaným ešte niečo povedať. „Zločiny, za ktoré ma odsúdili, som nespáchal, som nevinný. Zomieram ako mučeník ľudu,“rozhovorí sa. Málokto ho však počuje, ľudí od pódia oddeľuje hustý kordón vojakov. „Keď budem pripravený, dám vám znamenie,“znejú napokon posledné slová, ktoré adresuje katovi. Ten dlho nečaká, signál prichádza o pár sekúnd. Potom už len jeho sekera zasviští vzduchom a je dokonané. Z davu sa unisono ozve útrpné zastonanie.
Kto bol tým katom, sa dodnes nevie, tvár mal zahalenú. A ani keď zdvihol kráľovu hlavu, aby ju ukázal ľuďom, neprehovoril, možno preto, aby ho niekto nespoznal podľa hlasu. Obvyklé – „Hľa, to je hlava zradcu,“tak v to popoludnie v Londýne nezaznelo. Krvilačné publikum si však predsa len ešte prichádza na svoje. Kat hádže hlavu pod pódium, kde sa v okamihu zhŕknu ľudia. Odrezávajú z nej pramene vlasov a v panovníkovej krvi si namáčajú vreckovky. Na pamiatku...
Prečo sa vôbec kráľ, ktorého časť historikov označuje za jedného z najneschopnejších v anglických dejinách, kým iní o ňom hovoria len ako o rozporuplnom mužovi, dočkal takéhoto konca?
Vládu mi dal Boh!
„Štát som ja.“Tento výrok sa zvykne prisudzovať francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XIV., podobne sa však ešte pred ním správal práve Karol I. Svoju moc odvodzoval od Boha, bol presvedčený, že ho z trónu nemôže nik zosadiť, a právo o všetkom rozhodovať (napriek anglickej parlamentnej tradícii) má výlučne on. Tragicky sa však mýlil a aj na to doplatil. „Najzaujímavejšie na ňom je, že na začiatku svojej vlády bol vysoký päť stôp a šesť palcov, ale na jej konci len štyri stopy a osem palcov,“komentovala spôsobom sebe vlastným kedysi vo svojom programe osobu tohto vládcu populárna skupina Monty Python, narážajúc na skutočnosť, že ho napokon po takmer štvrťstoročí panovania sťali. Mimochodom, ako jediného anglického kráľa v histórii.
Na trón zasadol v marci 1625, po smrti svojho otca Jakuba I. Spolu s vládou a myšlienkou o Bohom danom práve vládnuť po ňom zdedil aj napäté vzťahy s parlamentom. Karol sa s ním od začiatku dostával do konfliktov a tie sa čoraz viac vyostrovali. Na rozdiel od otca totiž nebol ochotný robiť takmer žiadne kompromisy.
Oženil sa s katolíčkou
Prvýkrát to medzi ním a parlamentom zaiskrilo už krátko po jeho nástupe na trón. V máji 1625 sa totiž oženil s Henrietou Máriou Bourbonskou, mladšou sestrou francúzskeho kráľa Ľudovíta XIII., čo v politickej rovine fakticky znamenalo spojenectvo medzi protestantským Anglickom a katolíckym Francúzskom. Práve v parlamente sa sobáš stal terčom ostrej kritiky, pričom viacerí jeho členovia netajili obavy, že dôsledkom takéhoto spojenia by mohlo byť zrušenie obmedzení pre katolíkov, a tým oslabenie protestantizmu v krajine.
Karol sľúbil, že k tomu nedôjde, že žiadne obmedzenia neuvoľní a v opatreniach voči odpadlíkom od anglikánskej cirkvi nepoľaví (neskôr sa ukázalo, že spomínané obavy boli namieste, o postavení katolíkov v Anglicku hovoril jeden z bodov tajnej zmluvy, ktorú Karol I. v súvislosti so sobášom uzavrel s Ľudovítom XIII.). Jeho manželský zväzok s francúzskou katolíčkou bol napriek tomu naďalej mnohým tŕňom v oku a témou číslo jeden sa stal aj vo februári 1626. Počas Karolovej korunovácie vo Westminsterskom opátstve totiž Henrieta Mária nestála po jeho boku. Dôvod? Odmietla sa zúčastniť na protestantskom obrade.
Panovníkove kroky v oblasti náboženskej politiky prispievali k eskalácii napätia aj neskôr. Prejavilo sa to napríklad pri jeho podpore odporcu kalvinizmu Richarda Montagu, z ktorého urobil kráľovského kaplána, či vymenovaním Charlesa Lauda za arcibiskupa z Canterbury. Ten začal s reformou anglikánskej cirkvi, ktorá mala zvýšiť jej autoritu a dosiahnuť jednotu. Tvrdej perzekúcii čelili najmä puritáni, radikálne skupiny, ktoré stále videli v anglikánskej cirkvi priveľa katolíckych prvkov a usilovali sa ich odstrániť. Výsledkom bola napokon ich masívna emigrácia, pričom len do severoamerických kolónií ich odišlo približne 20-tisíc.
Jedno fiasko za druhým
Nezhody s parlamentom však nespôsobovala iba Karolova cirkevná politika. Neuralgickým bodom sa stali aj vojenské kampane, ktoré viedol, získavanie prostriedkov na ne, ale tiež právomoci. V roku 1625 sa Karol I. rozhodol, že vyhlási vojnu Španielsku. Parlament mu to odobril, no problémom sa stal spôsob jej vedenia a s ním súvisiace financovanie. Poslanci boli za menej nákladnú koloniálnu vojnu. Anglická flotila mala napádať španielske lode prevážajúce zo zámoria zlato, striebro a exotický tovar, čím by Londýn jednak oslabil zdroje protivníka a zároveň získaval prostriedky na ďalšie boje. Lenže kráľ trval na tom, že konflikt povedie na kontinente, a na to mu financie schválené parlamentom nemohli stačiť.
Výrazne ho podporoval a niektoré vojnové dobrodružstvá aj inicioval George Villiers, 1. vojvoda z Buckinghamu. Vplyvný dvoran a politik, ktorého vzostup sa začal už za vlády Jakuba I., bol síce ambiciózny, no o to menej kompetentný. Pri španielskej kampani mu kráľ zveril najvyššie velenie a celé ťaženie sa skončilo fiaskom. Angličanom sa nepodarilo dobyť Cádiz a preniknúť na španielsku pôdu, a nakoniec ani napadnúť nepriateľské lode, vracajúce sa s bohatým nákladom zo zámorských kolónií.
Na Buckinghamovu hlavu sa zniesla mohutná vlna kritiky a v parlamente čelil viacerým obvineniam, okrem iného z velezrady. Zosadiť sa ho však nepodarilo, Karol I. sa svojho obľúbenca zastal a keď už išlo naozaj do tuhého, rozpustil parlament. Neskôr bol prinútený ho opäť zvolať, no to už mal, spolu s Buckinghamom, na „rováši“ďalší neúspech, pre zmenu vo Francúzsku. Blamážou sa totiž skončila snaha vojensky pomôcť hugenotom, obkľúčeným pri La Rochelle. Ďalšiemu francúzskemu ťaženiu napokon zabránil v auguste 1628 atentát na lorda Buckinghama.
Parlament nepotrebujem!
Vojnové výpady sa tým síce skončili, no situácia sa neupokojila a napätie medzi panovníkom a parlamentom ďalej stúpalo. K hlavným dôvodom sporov (okrem cirkevných otázok) patrili opäť právomoci, tentoraz v otázke výberu daní a ciel. Kým Karolovi predchodcovia ich smeli vyberať doživotne, jemu parlament toto právo udelil iba na jeden rok. Panovník sa to pokúsil obísť tým, že vypísal nové dane bez súhlasu poslancov, tým však iba prilial olej do ohňa. Vzájomný vzťah prerástol do otvoreného nepriateľstva a marci 1629 Karol I. parlament už tretíkrát rozpustil. Dal tým jasne najavo, že nemá záujem robiť kompromisy a hľadať spoločnú reč a že zo svojich pozícií neustúpi ani o krok.
Nasledujúcich 11 rokov tak vládol kráľ sám. Akútny nedostatok financií sa rozhodol riešiť vypísaním nových daní a poplatkov, čo mu pravdaže na popularite nepridávalo. Odpor proti jeho vláde rástol – nielen v Anglicku, ale aj v Írsku a Škótsku, kde dokonca po zásahoch do tradičných cirkevných poriadkov čelil ozbrojeným vystúpeniam. Utrpel v nich porážku, musel sa zaviazať, že bude rešpektovať občiansku i náboženskú slobodu Škótov, a v zmysle mierovej dohody im mal zaplatiť aj vojnový tribút. Chtiac-nechtiac tak musel znovu zvolať parlament.
Jeho členovia to využili a začali si klásť podmienky, medzi ktorými nechýbala nutnosť pravidelného zvolávania zasadnutí či nemožnosť rozpustenia parlamentu bez ich súhlasu. Zákonodarcovia postupne preberali moc do svojich rúk a v snemovni sa vytvorila silná protikráľovská opozícia, ktorá sa snažila novými zákonmi zabrániť panovníkovi, aby jeho vláda opäť nadobudla absolutistickú podobu.
Z azylu sa stalo zajatie
Karol I. sa rozhodol zasiahnuť. V januári 1642 vyzval parlament, aby mu vydal piatich najodbojnejších poslancov, ktorých chcel súdiť pre velezradu. Neuspel, a tak pristúpil k silovému riešeniu. S vojakmi vtrhol do snemovne, aby dotyčných mužov osobne zatkol. Lenže tí s takou možnosťou počítali a stihli včas ujsť. Týmto násilným aktom si kráľ proti sebe postavil aj tých, čo dovtedy stáli na jeho strane. Londýn sa začal búriť a jemu nezostávalo iné, ako opustiť mesto. Anglicko sa rozdelilo na dva nepriateľské tábory. S Karolom sympatizoval najmä sever a západ krajiny, na juhu a východe mal viac prívržencov parlament. Schyľovalo sa k občianskej vojne, a tá v auguste 1642 skutočne vypukla.
Misky váh sa v nej nakláňali raz na stranu rojalistickej armády, raz na stranu parlamentného vojska. To však postupne získalo prevahu, a to až takú, že na jar 1646 sa mu počas obliehania Oxfordu takmer podarilo zajať kráľa. Unikol v poslednej chvíli, preoblečený za sluhu, no zakrátko sa vzdal Škótom, ktorí ho napokon vydali parlamentným silám. Pol roka strávil Karol I. v domácom väzení, pričom ho sťahovali z jedného miesta na druhé. V novembri 1647 sa mu podarilo ujsť, no azyl, ktorý našiel u plukovníka Roberta Hammonda, guvernéra ostrova Wight, sa zmenil na ďalšie zajatie. Bývalý poslanec totiž nebol jeho sympatizantom, ako si kráľ pôvodne myslel, a koncom roku 1648 ho vydal parlamentu.
Občianska vojna, ktorá v niekoľkých fázach napokon trvala deväť rokov a skončila sa víťazstvom parlamentných síl, si vyžiadala krutú daň. Priamo v bojoch prišlo o život takmer 85-tisíc ľudí, v dôsledku chorôb zomrelo ďalších približne 100-tisíc.
Krutá nevyhnutnosť
Jej konca sa nedožil ani Karol I. Keď ho na sklonku roku 1648 priviezli do Londýna, dúfal, že začne opäť rokovať s parlamentom. Skupina umiernených poslancov tomu skutočne bola naklonená, lenže prevahu mali radikáli, a tí chceli kráľa postaviť pred súd. Svoju vôľu napokon presadili pomocou vojska, ktoré vtrhlo do snemovne a oponentov jednoducho vyhnalo. Zvyšok parlamentu potom už bez problémov schválil vytvorenie Najvyššieho súdneho dvora, pred ktorým sa mal panovník zodpovedať z vlastizrady i z toho, že ako tyran potláčal práva ľudí a bol zodpovedný za zabíjanie počas občianskej vojny. „Zotneme mu hlavu aj s korunou,“vyjadril sa ešte predtým Oliver Cromwell, ktorý už pred vojnou patril medzi najodbojnejších poslancov a počas nej sa stal jedným z hlavných veliteľov parlamentného vojska.
Proces s Karolom I. sa začal 20. januára 1649. Keď generálny prokurátor John Cook v obžalobe vymenúval jeho zločiny, kráľ ho neustále prerušoval, no k slovu sa nedostal. „Všetky bezbožné plány vykonával, aby presadzoval osobný záujem, silu a predstierané výsadné právo pre seba a svoju rodinu, proti verejnosti, jej záujmom, proti slobode, spravodlivosti a mieru. Karol Stuart bol a je pôvodcom krvavých vojen, je zodpovedný za zabíjanie, pustošenie, všetko zlo spáchané v nich proti národu,“uzavrel svoju reč Cook. Až vtedy mohol panovník prehovoriť. A bol stručný. „Rád by som vedel, na základe akej zákonnej autority tu stojím. Som kráľ, ja mám moc a tú mi dal do rúk Boh. Tento proces je nezákonný, pretože súdiť môžem iba ja, nik iný. Od toho neustúpim a nemienim sa teda ani obhajovať,“vyhlásil.
Na ďalších zasadnutiach sa už nezúčastnil a prišiel až 27. januára, keď predseda súdu John Bradshaw prečítal verdikt: „Karol Stuart je vinný zo zločinov, z ktorých bol obžalovaný, a ako tyran, zradca, vrah a verejný nepriateľ národa bude usmrtený odťatím hlavy.“Pod rozsudok sa podpísalo 59 z celkového počtu 67 členov senátu a o tri dni neskôr ho kat verejne vykonal. „Bola to krutá nevyhnutnosť,“poznamenal vraj nad rakvou popraveného kráľa Oliver Cromwell.
Nový režim nevydržal
Práve on sa stal novým vládcom krajiny, i keď formálne prešli právomoci panovníka na parlament a novovytvorenú Štátnu radu. Už týždeň po exekúcii bola ako zbytočná inštitúcia zrušená Snemovňa lordov, v marci poslanci zrušili ako nebezpečný pre slobodu a verejné blaho aj kráľovský úrad a vznik republiky zavŕšilo v máji prijatie zákona, ktorým bolo Anglicko vyhlásené za Commonwealth. Stuartovci už nikdy nemali zasadnúť na jeho trón.
Prešlo však jedenásť rokov a všetko bolo inak. Ani Cromwell totiž neodolal vábeniu moci. Čoraz častejšie sa dostával do sporov s parlamentom, až ho v roku 1653 rozpustil a začal vládnuť sám ako lord protektor. Podľa novej ústavy mal tento post zastávať doživotne a hoci nešlo o dedičný titul, keď v septembri 1658 zomrel, nastúpil po ňom do úradu jeho syn Richard. Lenže ten nebol ani zďaleka takou autoritou, ba ani schopným politikom ako otec a po deviatich mesiacoch musel rezignovať. Napokon opäť zasadol parlament, ktorý vypísal voľby, a z tých vzišla nová snemovňa, prevažne rojalistická.
Najstarší syn Karola I., žijúci v exile, vydal následne deklaráciu, v ktorej všetkým, čo ho uznajú ako kráľa, sľúbil generálny pardon. Pravda, s výnimkou takzvaných kráľovrahov, teda tých, čo mali na svedomí smrť jeho otca. A ako bola jeho proklamácia prijatá? Za všetko hovorí veľkolepé privítanie, ktoré ho čakalo v Doveri, keď sa tam v máji 1660 vylodil. O necelý rok ho potom ako Karola II. vo Westminsterskom opátstve slávnostne korunovali za kráľa a Anglicko sa znovu stalo monarchiou.
Tento proces je nezákonný, pretože súdiť môžem iba ja, nik iný. anglický kráľ Karol I. v reakcii na svoju obžalobu